• AKTUALITY
  • OBEC
  • SAMOSPRÁVA
  • KULTÚRA
  • DOKUMENTY
  • KONTAKT
Untitled-2

Kontakt:

Napíšte nám:

História

História obce

Osídlenie obce je veľmi staré, najstaršie archeologické nálezy pochádzajú z mladšej doby kamennej ( neolit - 4.500 rokov p.n. l.) z lokality Čontoše. Spôsob života poľnohospodárskej usadlosti je zaradený do okruhu kultúry východnej lineárnej keramiky. Z toho istého obdobia pochádzajú nálezy kamenného žarnova a úštiepkov, ktoré sa našli v potoku. Bohaté sú aj nálezy z obdobia neoliatu, doby bronzovej i železnej, no najbohatšie zo stredoveku.

Prvá písomná zmienka pochádzajúca z roku 1276 je povolením kráľa Ladislava vydaným pre Ethuruha, syna Juraja ponechať časť jeho majetkov svojej žene a dcére. V roku 1293 pripadla väčšina majetkov po Ethuruhovi Petrovi, zvanému Petheuch, synovi Petra jeho brata. Po ňom priberá prímenie Petho-Szinye, Petew-Zinye. Obec patrila medzi významné ľudnaté sídla, už v roku 1427 mala podľa portálneho súpisu 70 port. V roku 1384, po smrti Jána, syna Petheucha, posledného mužského potomka rodu pripadli majetky korune. Kráľovná ich darovala päťkostolskému biskupovi Valentínovi, ktorý ich v roku 1390 vymenil s kráľom a ten ich následne daroval Mikulášovi z Perina. Právo mýta nadobudla koncom 14. storočia a mala ho ešte aj v druhej polovici 15. storočia, kedy sa spomína ako mestečko (oppidum ). Koncom 16.storočia patrila väčšina majetkov obce Jurajovi Homonnaymu a od roku 1601 bola príslušenstvom hradu Trebišov. V 18. storočí ju vlastní gróf Vasa, po nich ju získavajú zemepanské šľachtické rody Szirmayovcov, Barczaiovcov, gróf Apponyi, predikátor Ištván Lengyel, nakoniec poľský gróf Klobuszický od ktorého majetky kúpili Forgáčovci a pričlenili obec ku kaštieľu v Nižnej Kamenici. Im patrili majetky, poľnohospodárska pôda, lesy a dedina aj v prvej polovici 20. storočia, kedy v južnej časti dediny vysadili park a vybudovali kaštieľ, pri potoku postavili mlyn, pílu, hájovňu a domy pre robotníkov a služobníctvo panstva. Poslednou majiteľkou bola grófka Alžbeta Waldbott-Forgáčová.

 

Zrejme z dôvodu strategickej polohy tu už v 18. storočí bola poštová stanica a papiereň. Obyvateľstva sa živilo prevážne poľnohospodárstvom, obživu poskytovala aj ťažba dreva a remeselná výroba. Výhodná poloha na obchodnej ceste smerom na Zemplín umožňovala výmenu prebytkov poľnohospodárstva a remeselných výrobkov. Z histórie sú známi svinickí košikári, prútkari koPočas I. Československej republiky, v rámci pozemkovej reformy došlo k vyvlastneniu časti zemepánskej pôdy. I. a II. svetová vojna poznamenala obec stratami na životoch a majetkoch. Počas bitky o Dargovský priesmyk bola väčšina obyvateľov evakuovaná, no aj tak pri prechode fronty a po nej zahynulo 15 obyvateľov. Časť chotára obce bola zamínovaná a obec ostreľovaná.
K pôvodnému obyvateľstvu pribudlo najmä v čase tatárskeho vpádu maďarské obyvateľstvo, neskôr sem v rámci kolonizačných vĺn prišli Valasi a Rusíni, v 18. storočí priviedol na majetok Poliakmi gróf Klobušický, no kontinuita slovanského živlu tu nikdy nebola prerušená. V rokoch 1938-1945 bola obec pohraničnou slovenskou obcou.

V povojnovom období bolo súkromné roľnícke poľnohospodárstvo socializované. Celo obecné jednotné roľnícke družstvo bolo založené v roku 1958. V ňom našla zamestnanie väčšina obyvateľov, ďalšia časť ekonomicky aktívneho obyvateľstva neskôr našla prácu v Košiciach. JRD sa zameriavalo v rastlinnej výrobe na pestovanie obilovín a strukovín, v živočíšnej na chov dobytka, prasiat a oviec. V 8O-tých rokoch bol miestny hospodársky dvor začlenený do JRD Budovateľ Bidovce. Toho času tu boli vybudované autoopravárenské dielne a budovy pre pridruženú výrobu, v ktorej sa vyrábali škvarobetónové tvárnice.

Názov obce sa odvodzuje od staroslovanského apelatívu svinbja. Predpokladá, že pôvodný názov mohol byť Svinia alebo Svinná a že k zmene došlo v dôsledku pomaďarčenia, niekedy na prelome 12.-13. storočia, po príchode zemepána maďarského pôvodu. Podľa historikov osada svojím názvom naznačuje, že jej obyvatelia boli chovateľmi ošípaných. Hypotézu podporuje bohatstvo okolitých dubových lesov bohatých na žaluď, potrebný na extenzívny chov ošípaných. Od 16. storočia sa v písomnostiach objavuje s rozlišovacím prímením - Pethö ( Pethöszinye, Pethö - szinye, čo je odvodené od osobného mena Peter - Petöc, Petheus. Zrejme z dôvodu potreby odlíšenia od obcí podobného názvu v Šarišskej a Zemplínskej župe.

Genéza názvu obce:
1276 - in Zyna
1289 - Scine villa
1293 - Scynnae
1369 - Scywynia
1329 - Zywnae
1336 - Zyna
1337 - Zwenye villa
1347 - Zynie
1351 Scyne
1358 - Swinie
1406 - Zwynye poss.
1427 - Syna
1431 - Swynye, Zwynye poss.
1454 oppidum Swynye
1553 - Petew Zinye
1577 - Swynie
1773 - Swinicza, Sinye, Swinitz
1906 - Šviňica, Petöszinye

Historické pamiatky

Románsko-gotický kostol

Vznik kostola sa datuje do polovice XII. storočia, kedy bola vybudovaná románska časť stavby - loď s pôvodnou polkruhovou svätyňou. Neskôr bol prestavaný a zväčšený, loď bola predlžená a veža nadstavaná o tri poschodia a upravená na obranné účely. V l6. storočí pribudla na severozápadnej strane kaplnka alebo sakristia. V obecnej kronike sa nachádza záznam odvolávajúci sa na ústne tradované podanie o tom, že veža bola kedysi vyššia, no jej horná časť sa zrútila. Z jej kameňa údajne vybudovali kamenný múr okolo kostola. Ku kostolu vraj kedysi viedla krížová cesta a pod kostol do podzemnej krypty, kde boli pochovaní pôvodní zemepáni obce, viedlo 10 schodov.

V kostolnej veži bol pôvodne umiestnený zvon zo 17. storočia, ktorý bol vo zvonovine údajne zlatený. Počas opravy kostola v roku 1913 bol pretavený v Gönci, kde boli z neho odliate 2 nové zvony. Menší bol zrekvirovaný počas I. svetovej vojny na vojenské účely. Zvony boli umiestnené vo zvonici vo farskej záhrade a po výstavbe nového kostola do jeho veže.

Pôvodne bol údajne vymaľovaný celý interiér, no maľby boli pretreté bielym náterom v období reformácie. Pri oprave kostola a výskume vykonanom v roku 1913 bola odkrytáa reštaurovaná východná stena. Maľby pochádzajúce zo l4. storočia boli naposledy reštaurované v rokoch 1992/3. Fragmenty boli súčasťou komplexnej figurálnej kompozície s námetom Posledného súdu.

Keďže po oprave kostola, výskume a odkrytí nástenných malieb v roku 1913 prišlo obdobie s dvomi svetovými vojnami, kostol za 40 rokov opravovaný nebol. V polovici20. storočia bol v takom zlom stavebno-technickom stave, že sa stal životu nebezpečným, preto bolo jeho užívanie zakázané. Od toho času náboženským účelom neslúži, aj keď neskôr v rokoch 1970 - 1976 bol komplexne obnovený. V súčasnosti je tu umiestnená výstavná expozícia dejín Svinice, dokumentácia z obnovy kostola a archeologického výskumu Na hore. V rámci kultúrnych podujatí sa v ňom každoročne v septembri, už takmer 20 rokov konajú Dní európskeho kultúrneho dedičstva. V rámci nich sa konajú koncerty, prehliadky chrámových zborov, spevokolov a skupín, výstavy, prednášky doplnené duchovným slovom kňazov miestnych cirkví.

Rímsko-katolícky kostol Božského srdca

Bol vybudovaný veriacimi na podnet kaplána Róberta Arányiho Aulehlu, svinického rodáka, s podporou košického kanonika Konráda Lajosa. Pozemok na výstavbu kostola darovala grófka Alžbeta Waldbott von Bassenheim, Forgách von Ghymes und Gács. Cirkevní kurátori Juraj Zajac a Jozef Boritaš venovali výstavbe kostola svoj čas a úsilie a tak z darov a ofier bol kostol vybudovaný v priebehu 1 roka. S jeho výstavbou začal Andrej Rošatko v Deň Božieho srdca a v tom istom roku 14. októbra 1923, ho slávnostne vysvätil biskup Colbrie - Fischer. Finančná hodnota kostola bola vyčíslená na 250.000.- Kčs. Kamenná stavba v pseudohistorickom slohu mala pôvodne tehlovú dekoráciu, neskôr jej stavbe a fasáde dali charakter prvky neogotiky a moderny. Jednoloďový priestor má polygonálny uzáver presbytéria a loď je zaklenutá korýtkovou klenbou. Vstávaná veža mala pôvodne drevenú striešku, v roku 1969 v priebehu generálnej opravy kostola bola nahradená dnešnou. Nový 530 kg zvon bol vyrobený v Nemecku a do veže ho inštalovali v roku 1973. Pôvodne bol v kostole oltár Najsvätejšieho srdca Ježišovho, vľavo bočný oltár Márie Lurdskej, darovaný Róbertom Nejedlým. V jeho spodnej časti bol každoročne pred Veľkou nocou inštalovaný Boží hrob. Oproti tomuto oltáru na druhej strane bola kazateľňa s vchodom so sakristie, rozšírenej v roku 1954. Na chóre boli pôvodne varhany, v súčasnosti je tu umiestnený orgán. Na stenách klenby a v jej oblúku sa nachádzajú nástenné maľby.

Evanjelický kostol a. v.

Evanjelickí veriaci oddávna túžili mať v obci svoj chrám, čo sa podarilo zrealizovať v roku 1929 vďaka štedrej finančnej podpore Jána Vancáka, tunajšieho obyvateľa, ktorý žil roky v Amerike. Stavbu podporili zbierkou aj členovia Luteránskej synody v USA a svinickí veriaci a vysvätený bol v tom istom roku. V tom čase došlo pod vplyvom Jána Vancáka k prechodu veriacich do americkej synodálnej cirkvi, pričom nastali spory o konaní bohoslužieb v chráme. Doterajší verní evanjelici mali povolené od reformovanej cirkvi vlastné bohoslužby v reformovanom kostole a od cirkevnej vrchnosti vo vlastných domácnostiach. Vlastnícky však bol kostol v prospech svinických evanjelikov usporiadaný až za pôsobenia pána farára Samuela Velebného v roku 1968. V roku 1957 bola vykonaná oprava kostola s odvodnením muriva, ďalšia v roku 1968. Dňa 21. septembra sa konala vysviacka biskupským administrátorom Jurajom Lukáčom, liptovským seniorom. Nasledujúca vysviacka sa uskutočnila po obnove kostola v roku 1979, a vykonal ju biskup Východného dištriktu Július Filo st. a senior Košického seniorátu Adolf Kevický. Generálna oprava bola vykonaná v rokoch 1998/9. Charakter stavby možno charakterizovať ako historizujúci novorománsky a novoklasicistický sloh. Sieňový priestor má rovný strop a je uzatvorený polkruhovým uzáverom. Cirkev je filiálnou cirkvou evanjelického cirkevného zboru vo Vyšnej Kamenici.

    

Stará fara reformovanej cirkvi

Farská budova stála v miestach dnešnej novej fary a kostola. Bola to jednopodlažná budova s 2 miestnosťami, komorou a predsieňou. Pokrytá bola šindľom. Škola je zachovaná dodnes, no nie je využívaná. Je to jednopodlažná obdĺžníková stavba z kameňa, krytá škridlou, pôvodne šindľom. Od roku 1954, kedy bol ranogotický kostol uzavretý pre zlý stavebno-technický stav, slúžila veriacim ako modlitebňa. V školskej budove bola 1 trieda, druhá veľká miestnosť služila ako byt učiteľa. Príslušenstvom budovy bola kuchyňa, komora a predsieň. Na opravu kalvínskej školy darovala v roku 1896 pri príležitosti 1000 rokov Uhorska 200 zlatých grófka Forgáchová.

Nový kostol reformovanej cirkvi bol vybudovaný v rokoch 1990 až 1998 v nádhernej polohe, situovaný pod kopcom, na ktorom stojí ranogotický kostol NKP. Je súčasťou komplexu s farskou budovou a pdkrovnou ubytovňou pre misie, ktorá ešte nie je ukončená.

Ľudová architektúra

Zo zachovanej staršej architektúry sú to obytné dvoj a trojpriestorové rodinné domy, obdĺžníkového pôdorysu s logiou (gankom) a fiľarom, prikryté sedlovou strešnou konštrukciou s pálenou škridlou. Murivo je kamenné, pôvodne bývalo aj valkové (hlinené tehly), v dávnejších dobách drevené s hlinou vymazanými medzerami. Fasáda je členená, okolo okien sú naznačené ozdobné ostenia. Súčasťou dvora je ojedinele zachované hospodárske príslušenstvo (stodola, sýpka). Medzi najstaršie so značne zachovanými architektonickými prvkami a pôvodným štýlom patria domy č. 18, 22, 82, 87, 89 a 115.

Zvonica

Zvonica stojí v centre starej obce pri potoku a bola postavená začiatkom 20. storočia, zrejme na mieste starej. Keďže ešte ani jeden z kostolov pri hlavnej ceste nestál a na kopec bolo ďaleko, vysoko a v zime bez prístupu, rozhodlo sa obyvateľstvo a obec pre toto riešenie.

Požiarna zbrojnica stála povyše zvonice, na pravej strane proti prúdu potoka. Prízemná budova mala strážnu vežičku, z ktorej hliadkovali hasiči v letnom období, najmä v čase žatvy. V 60 - tych rokoch bola v časti budovy zriadená kancelária miestneho národného výboru.

Erb obce

Erb ako základný identifikačný symbol obce vychádza z výtvarného námetu pečate, pochádzajúcej z roku 1840. Nachádza sa v Altenburgerovej zbierke pečatí uloženej v Krajinskom archíve v Budapešti. Jeho základ tvorí symbol poštovej cesty - poštový dostavník s dvojzáprahom a pohoničom. Farebné riešenie štítu je modré, v dolnej časti ho od zeleného poľa delí cesta so zlatým (žltým) poštovým dostavníkom a strieborným pohoničom. Konský záprah, postroj, bič a kopytá sú zlaté (žlté). Motív nachádzame aj v pečatidle a na vlajke. Erb, pečatidlo a vlajka sa používajú pri výkone samosprávnych funkcií, najmä na reprezentačné účely.

Erb obce bol heraldickou komisiou MV SR schválený dňa 12.7.2003, pod číslom HR 192/S-302/03. Jeho ideový návrh spracoval L.I.M. Prešov. Obec Svinica obnovila používanie svojho historického erbu a insígnií obce v roku 2003.

   

Fotogaléria:

Novinky:

Kalendár:

Kurzy valút:

Počasie:

Správy SME: